Potravina nie je len náplňou žalúdka, ale aj duše

ROZHOVOR - Obhospodárujú ekologickú farmu pri Malinove neďaleko Bratislavy. Tvrdia, že potraviny nie sú len náplňou žalúdka, ale i duše. Aj preto by nám malo záležať na tom, čo, v akom množstve a kvalite jeme. Manželia IVANA a MARIAN ŠATANÍKOVCI.

Do činností na farme sa u Šataníkovcov zapája celá rodina. Zdroj: Tomáš Halász/Greenpeace

Ako sa dnes zvyknú ľudia zdraviť na poliach? Kedysi to bolo "Pán Boh pomáhaj” alebo “Daj, Bože, šťastie”.

I.: Starší ľudia sa zvyknú zdraviť Pomáhaj Pán Boh. Aj moja babička sa tak zdravila. Ale u väčšiny ľudí je to asi len: Dobrý deň. (Smiech.)

Moja otázka smeruje vlastne k tomu, do akej miery je pre poľnohospodára dôležité mať šťastie alebo to, aby mu priala a pomáhala príroda.

I.: Veľmi dôležité. My sme nonstop zavesení na stránkach Slovenského hydrometeorologického ústavu. Hlavne, keď sme stavali. Vtedy rozhodovali minúty, že sme ešte stihli zakryť strechu. Ale človek sa postupne učí sledovať prírodu a predpovedať zmeny počasia.

Viem si predstaviť, že tu na rovine sa vedia ponad polia hnať poriadne divoké búrky.

I.: Vedia. Také búrky v dedine nezažijete. Počas jednej búrky sa naše marhule skláňali až k zemi. Lejak vie byť taký prudký, že vám voda kolmo naprší až do druhej miestnosti. V otvorenej krajine je všetko divokejšie.

Medzi starými jabloňami: Prírodu aj tak neoklamete

Ako ste sa do tohto vášho kúska otvorenej krajiny dostali vy? Ako sa človek stane poľnohospodárom?

I.: Napríklad tak, že má deti a začne sa zamýšľať nad budúcnosťou. Začne si klásť otázky: Postavíme si dom? Ak áno, kde a na akom veľkom pozemku? A čo na ňom zasadíme? Uživí nás to? My sme sa chceli stať nezávislými. To bola myšlienka, s ktorou sme do toho išli. Robiť si veci podľa seba a pre seba. Byť nezávislí od systému.

Čo znamená byť nezávislým od systému?

I.: Keď ste v systéme, dostanete nejaký objem peňazí a ten si rozdelíte. Sociálna poisťovňa, zdravotná poisťovňa, plynári, vodárne, elektrárne, nájom, potraviny. A neostane vám nič. Len splátky. Keď sa ja ale pozriem na našu záhradu, vidím sociálnu poisťovňu, pretože verím, že keď raz budem stará, postará sa o moju obživu, je to aj zdravotná poisťovňa, pretože verím, že zdravé potraviny mi dopomôžu v zdraví. Toto je zároveň moje ubytovanie, elektráreň, vodáreň. Vybrať si môžete dve cesty. Buď celý systém prekuknete a snažíte sa ísť vlastnou cestou, alebo kašlete na všetko a necháte sa unášať bezpečným stredným prúdom. Radšej sa nezaujímate, čo pijete, jete, čo robíte. Ste len koliesko v systéme. To sme už ďalej nechceli byť.

Je ľahké z tohto súkolia vyjsť?

I.: Rozhodnúť sa je ľahké. Náročnejšie je realizovať to všetko, dať predstave fyzickú podobu. Trvá istý čas, kým si na to zarobíte a vybudujete.

Zdroj: Tomáš Halász/Greenpeace

Jablká z hypermarketu? Odporúčam ošúpať

Od začiatku ste mali jasné, že u vás je cestou ekofarmárčenie?

I.: Áno. Už aj predtým sme pestovali ovocie a zeleninu. Môj starý otec v záhrade nepoužíval žiadnu chémiu a ja som sa rozhodla ísť jeho cestou. Mne sa, naopak, zdalo neprirodzené, prečo niektorí ľudia striekajú hlava-nehlava, prečo sa to tak od Druhej svetovej vojny zvrhlo. Pred ňou bolo viac-menej všetko bio.

Argumentom pre používanie pesticídov je, že so škodcami treba nejako bojovať, inak z úrody nič nebude. Vy tvrdíte, že so škodcami nebojujete.

M.: Niečo nechávame na prírodu, nech si to vyrieši sama. Niekde jej pomôžeme. Napríklad marhule môžu mať moniliózu, vysychajú im končeky vetvičiek. Tie napadnuté skrátka ostriháme. V mestách, ale aj tu na dedine, majú všetci veľa slizniakov. Preto, lebo veľmi veľa polievajú. Menej polievať, menej slimákov. Viete, rastlina chce žiť a chce dať plody. Tak, ako my všetci. Samozrejme, netreba ju nechať úplne uschnúť. Pokiaľ sa jej ale podarí hlbšie zakoreniť, dokáže si zo zeme naťahať potrebné zásoby. Zabojuje.

Používame na Slovensku pesticídy skutočne nad mieru?

I.: Dosť nad mieru. Nechcite vedieť, koľko prípravkov je len v jednom jablku. Desiatky. Ja odporúčam jablká z obchodu aspoň ošúpať. Najmä tie najkrajšie. Keď jablko pestujete normálnym spôsobom, také nádherné rozhodne nie je.

Čiže, keď prechádzate hypermarketom, tak si len poviete: Tak toto, toto a toto je nádherne... postriekané.

I.: Viem, čo je za tým roboty a chémie, aby tie potraviny vyzerali tak, ako vyzerajú. Nie je normálne mať v obchode osem druhov jednej zeleniny z rôznych krajín. Normálny, ja by som povedala aj ideálny, spôsob prístupu k potravinám vyzerá tak, že v obci sú malí farmári, malí výrobcovia syra, malí producenti mäsa, a tí zásobujú lokálne obchody. Alebo si k nim ľudia chodia priamo nakúpiť. Napríklad vo Švajčiarsku to tak je. Prídete k farmárovi, kúpite si u neho jogurty.

Vraví sa, že čím je reťazec medzi výrobcom a spotrebiteľom kratší, tým sú potraviny bezpečnejšie.

I.: A zdravšie. Jahody, ktoré si u nás nazbierate na záhrade, majú vitamíny. O jahodách z obchodu sa dá polemizovať. Podľa mňa sú také jahody len hmota, ktorú mimoriadne hnoja, aby vyzerala ako jahody. Sú síce dvakrát také veľké, ale nevoňajú a rýchlo sa pokazia. K nám si chodia jahody kupovať babičky zo svojho skromného dôchodku. Tie naše sú síce drahšie, ako tie v supermarkete, ale povedia nám: „Vaše jahody chutia ako tie, ktoré sme jedávali ako deti. Pamätáme si tú chuť. Dáme si ich do chladničky a vydržia aj týždeň!“ Málokto vie, že to, že zelenina veľmi rýchlo uvädne, spôsobujú dusičnany.

Zdroj: Tomáš Halász/Greenpeace

Správnu chuť jahôd ešte nenamiešali

Zaujíma našu spoločnosť, ako vlastne jeme, čo jeme, čo všetko je za tým? Vyvíjame sa nejako alebo stále hľadíme na cenu?

I.: Sú rôzne prístupy. Sú ľudia, ktorí si uvedomujú všetky tieto veci a zariadili sa podľa toho. Potom sú tí, ktorí si to uvedomujú, alebo nemôžu si to dovoliť. A potom sú takí, ktorých to vôbec nezaujíma.

A čo náš zážitok z jedla? Vieme ešte, ako chutia pravé jahody, pravé rajčiny?

I.: Kdesi som čítala, že pri jahodách sa ešte nepodarilo namiešať tú správnu arómu. Vieme napodobniť údeniny. Už nezistíte, či jete, alebo nejete skutočnú údeninu. Vôňa a chuť jahody sa však - zatiaľ - nedá namiešať tak, aby to niekto nespoznal. Keď ste niekedy jedli skutočne chutnú, dobrú, zdravú jahodu zo záhona, tú chuť si zapamätáte na celý život. To je ako s bicyklovaním. Ten, kto má zdravý jazyk, nos, oči, musí rozdiel cítiť. A musí tu byť aj istá dávka vedomia. Pretože potravina nie je len náplňou žalúdka, ale aj duše. Druhým rozmerom je to, keď dobrým chutiam učíme aj deti. Máte napríklad jahodové cukríky, ale tie jahodu nevideli. A deti uveria, že takto chutia jahody. Lebo sú nakreslené na obale. Ak rodičia deti učia prirodzeným chutiam od malička, to aromatizované a prifarbené sami bezpečne zavoňajú a nechutí im. Len treba byť trpezlivý a vytrvalý.

Dnes sa vraj niektorým rodičom stáva, že ich deti si myslia, že paradajky máme z regálu v supermarkete.

I.: Áno, ale ešte smutnejšie je, že deti nevedia, ako sa vyrába mäso, odkiaľ sú párky. Majú to radi, ale neuvedomujú si, že prasa sa musí zabiť. Môj dedko choval aj prasce, aj husy, sliepky, videla som, čo sú zabíjačky. Ďalšou vecou bolo, že starý otec si dopestoval všetko, čím svoje zvieratá kŕmil. Obilie, repu, kukuricu, zemiaky. Keď človek vie, ako sa mäso vyrába, podľa mňa si dáva sakramentský pozor na to, aké mäso je a aké množstvo. Pretože jesť každý deň mäso nie je prirodzené. S našimi stravovacími zvykmi súvisí odtrhnutie od prírody. Formuje to psychiku, naše názory, zdravie. Aj duševné zdravie.

Ako vie bežný človek zatlačiť na to, že chce jesť kvalitné potraviny?

M.: Toto všetko súvisí s pestovaním dôvery medzi výrobcami a spotrebiteľmi. Dnes sa napríklad hovorí o komunitou podporovanom poľnohospodárstve. My napríklad chceme komunitu odberateľov vytvoriť z tunajších ľudí. Samozrejme, vítame aj iných zákazníkov, ale ideálne by bolo, aby k nám chodili lokálni. Nechceme to jedlo voziť kade-tade.

Čo znamená spojiť výrobok so svojím menom?

M.: Ísť s kožou na trh. Ja si za svojou kvalitou stojím. Kto chce, nech sa k nám príde pozrieť. Kto chce kritizovať, nech kritizuje, rád sa niečo naučím.

Koľko hektárov dokáže uživiť rodinu?

M.: Keď sa bavíme o zelenine, tak možno 0,5 až 0,7 hektára. Keď chcete mať aj zviera, plocha musí byť väčšia, pretože to zvieratko musí niečo jesť. S prasiatkom to môže byť 1,5 hektára.

A dedinu?

M.: Podľa mňa pozemky, ktoré sú okolo dedín, by ich s prehľadom dokázali uživiť. Tak, ako to bolo kedysi.

Zdroj: Tomáš Halász/Greenpeace

Rodinná farma? Na Slovensku vtip

Vlaňajší rok bol Organizáciou spojených národov označený za rok malých rodinných fariem.

I.: To je len vtip. Na Slovensku niečo ako status rodinnej farmy nemáte. Celý rok minister hovoril, aké je to fajn a my sme len strácali čas na rôznych farmárskych školeniach. Ja mám živnosť, môj muž má živnosť. Niečo ako rodinná farma tu nie je. Od nás systém akoby chcel, aby som si ja robila “na svojom” a môj muž tiež “na svojom”. Takže aká rodina?

To nie je jediný problém, na ktorý sa farmári zvyknú sťažovať.

I.: Potom je tu byrokracia. Ani sa mi o tom nechce hovoriť.

Najšialenejšia vec, ktorú ste zažili?

I.: Kontrola tých, ktorí nepoužívajú chémiu a tolerancia k tým, čo chémiou každoročne otravujú celé lány. Legálne. Alebo pevný osevný plán. Sám osebe je nutnosťou každého pestovateľa. Problém je to, že sa ho musíte držať na sto percent. To, čo zasadím na jar, mi musí v zime sedieť. Mne sa ale nechce niekomu vysvetľovať, že mi jednoducho nevyšla rukola.

Rukole sa nezadarí, nezoženiete semená v tej kvalite, ktorú ste si nahlásili, zasadíte teda niečo iné, príde úradník. Čo sa deje? Pokuta?

I.: Najskôr píšu listy, že musím vyplniť čísla v tabuľke a ak na to nemám čas, udelia pokutu.

Za farmármi: Zarábať peniaze? Zabudnite, toto je posledná štácia

Z akého prostredia potom vychádzajú úradníci? Veď predsa musia vedieť, že toto je príroda.

M.: Ja mám pocit, že toto je len o tabuľkách, štatistike, ktorú niekomu musia odovzdať. Musia niečo vyrobiť, tak vyrábajú tabuľky.

I.: Alebo pri dotáciách. Musíme mať určitý počet stromov z jedného druhu, aby sme sa mohli zaregistrovať. 120 marhúľ nie, 300 už áno. Každá plodina má presné počty.

To má aký význam?

I.: Zrejme, aby si to tí malí farmári rozmysleli. Niekedy mám skutočne dojem, že ľuďom rozhodnutým gazdovať tu niekto zámerne kladie polená pod nohy. Možno nechcú, aby sa im na úradoch motalo príliš veľa ľudí a ujedali im z dotačného koláča. Čo chcú, to aj dosiahnu, keďže o dotácie sme my nikdy nepožiadali.

Ministerstvo pôdohospodárstva sa pasovalo do role, že s tým niečo chce urobiť, že chce malým pomôcť.

I.: Zdá sa, že ministerstvo počúva len tých, ktorých musí, teda nevolenú úradnícku Európsku komisiu a lobistické skupiny. Dostať sa k praktickým a komplexným informáciám včas je nemožné.

M.: Napríklad na Korzike máme gaštanicu. Tam, keď sa vypisujú dotácie, je to verejná záležitosť. Francúzi komunikujú, vravia: Pripravte sa, budú dotácie. U nás? Všetci sú ticho a božechráň, aby sa o tom dozvedeli drobní, lebo sa všetky tie peniaze rozoberú, budú musieť rozdeľovať aj medzi ďalších. Pritom malí nás živia. Tí veľkí to predajú do Talianska, to neostáva tu. A my potom dovážame mrkvu z Poľska a paradajky z Holandska.

Zdroj: Tomáš Halász/Greenpeace

Ľuďom sa nechce fyzicky namáhať

Kedysi sa kritizovalo aj to, že na Slovensku máme ľahko dostupné dotácie na “bioseno”, že skrátka máme veľa trávnatých plôch, ale na druhej strane sú ťažkosti pri dotáciách na biozeleninu.

M.: Máte tu šikovných podnikateľov, ktorí si od neznalých ľudí prenajmú pasienky, ktoré dvakrát ročne pokosia a berú na ne dotácie, ktoré ale vôbec nevyužijú v rámci podnikania. Tie peniaze sa vlastne nevrátia do toho, čo robia. Takáto dotácia môže byť aj 300 eur na hektár, a keď tých hektárov máte 3000, tak si to zrátajte. A potom si zrátajte, koľko vás stojí kosenie.

Bieda vidieka? Keď oravskí gazdovia kupujú šošovicu z Kanady

Ale mne to stále nedáva zmysel. Pestovať zeleninu má predsa vyššiu spoločenskú hodnotu. Nieže by tráva pre kravy hodnotu nemala…

M.: No problém je v tom, že oni tie kravy tou trávou ani nekŕmia. Oni ju len pokosia a nechajú tam.

Čo sa musí stať, aby sa to zmenilo? Lebo ak to nejde zhora, musí to ísť očividne zdola.

M.: Musí to ísť zdola. Zrejme si treba začať spomínať na to, či náhodou dedko fakt nemal niekde roľu a ak mal, čo sa s ňou stalo. Keby takíto ľudia vytvorili určitú plochu, vytvorili by aj silu, ktorá by mala potenciál veci meniť. Je to možno naivné, ale bez kúska naivity sa do podobných projektov nedá ísť. Ja by som zároveň ľudí odstrihol od televízorov. Musia začať premýšľať sami. Ľudia nám spasívneli. Prestalo sa im chcieť namáhať, aj fyzicky. Mám problém nájsť chlapov, ktorí by mi pomohli na niečom zamakať. A keď aj niekoho nájdem, vždy rátam, že príde tak na 50 percent. Aj pre to je možno pre mnohých to, čo robíme, bláznivé. Nechápu, načo toľké namáhanie.

Čo by uľahčilo vaše fungovanie?

M.: Ja som sa nedávno pani na Slovenskom pozemkovom fonde pýtal, či je projekt ohľadne prideľovania pôdy do nájmu reálny, aká je reálnosť toho zámeru. A ona sa zasmiala. Mne by stačilo, keby sa to, o čom sa toľko hovorí, stalo aj skutočnosťou.

*Tento rozhovor vznikol v spolupráci s organizáciou Greenpeace Slovensko v rámci kampane Jedlo pre život.

REDAKTORKA Stanislava Harkotová